Fagot

Fagot je drevený hudobný nástroj. Patrí do skupiny aerofónov. Rozozvučuje sa dvojitým trstinovým plátkom, nazývaný strojček.

Do tejto skupiny nástrojov patrí hoboj, anglicky roh a kontrafagot, ktorý je vlastne určitá odnož fagotu. Je to podstatne dvojnásobne predĺžený fagot, tým aj jeho telo je hrubšie, pretože všetky tieto nástroje majú kuželovité vŕtanie. Notácia kontrafagotu je v basovom kľúči a nástroj zneje o oktávu nižšie. Používa sa iba v orchestri na basové party. Na sólovú hru sa nevyužíva. Pre zmenšenie váhy sa vyrobil aj z papierovej kaše. V roku 1839 vyrobil Schölnast v Bratislave kovový (medený) kontrafagot, nazvaný Tritonikum, čiže Universal – Kontrabass. V roku 1873 bol v Hradci Králove firmou F.V. Červenka, vyrobený subkontrafagot, ktorý mal asi štvornásobnú dĺžku fagotu. Ale pre svoju veľkosť a ťažkú ovládateľnosť sa praxi neujal. Rozsah tónov fagota je od B₁ do d^2. Tento rozsah tónov je najviac používaný v praxi. Je možné zahrať tóny aj cez tento rozsah až po g², ale ich vyludenie je obtiažne po stránke hmatovej, nátiskovej ale podmienené je aj kvalitou nástroja. Notácia fagota je v basovom a tenorovom kľúči, prípadne aj v husľovom.

Ako fagot vznikol dodnes presne nevieme. Najstaršie poznatky o vývoji fagotu hovoria, že nástroj pochádza z románskeho obdobia (XIV. Stor.) a volal sa pomortem. Mal aj iné názvy ako bomharte alebo bombarde, ktoré boli vyrábané v rôznych veľkostiach. Tento nástroj bol dlhý a pri používaní pouličnými muzikantmi alebo vojenskými, ktorí hrali do pochodu, museli ho pred hráčom niesť pomocníci. Táto nedokonalosť prinútila nástrojárov tento nástroj rozdeliť na menšie diely, tak vytvorili viazanicu, čiže zväzok nazvaný il fagotto. Z toho pochádza pravdepodobne jeho dnešný taliansky názov. Toto rozdelenie nástroja pravde podobne v 16. storočí urobil kanovník Afranio degli Abonesi z Ferrary. Podľa ďalších zistení k rozdeleniu dlhej trubice fagota došlo až v 17.storočí, lebo v 16. stor. boli už známe tri druhy nástrojov s názvom fagotto. Tenorový, (zborový-choristfagot)altový a discantový. Neskôr kvartfagot- používal sa na hru v dur a kvintfagot na hru v mol. Pomenované boli podľa ich použitia, ale tiež podľa zvuku a vzhľadu. Fagot mal tiež názov dulcian alebo dolcian. ( Jemný, nežný alebo mäkký.). Podľa iných zachovaných správ Norimberský nástrojár Ziegmund Schnitzcer staval fagoty už pred rokom 1578. Podľa nástrojára Curta Sachsa fagot bol od začiatku tvarovo samostatný a nezávislý od pomortov. Jeho tvrdenie dokazuje fakt, že v 16. storočí boli známe nástroje s úplne odlišnou stavbou. Hlavný rozdiel bol v tom, že hracie trubice netvorili zväzok, ale boli vyvŕtane do jedného kusa dreva. Do jedného otvoru bola vložená kovová trubica zakončená dvoj plátkom a do druhého ozvučnica (corpus). Až v 17. storočí sa objavujú dve rozdielne trubice, uložené v podstavci do ktorého bol vydlabaný otvor v tvare písmena U. Podoba tohto nástroja je už blízka dnešnému fagotu. V 17. storočí zo všetkých týchto fagotov (dolciánov) bol najobľúbenejší fagot chórový, používaný na podporu basu. Jeho rozsah tónov bol od C –d¹(g¹).

Dve neskoršie obmeny tohto nástroja v ladení C i A plnili tiež úlohu podpory basu. Neustálim zdokonaľovaním nástroja sa začal fagot používať na hru bassa continua a od začiatku 18. stor. aj na interpretáciu sólových partov. Na prelome 18. a 19. storočia sa cez technické zdokonaľovanie stavby nastroja pridávaním ďalších klapiek a tomu zodpovedajúce rozmiestnenie bočných otvorov a ustálenie jednotlivých rozmerov dielov a ich priemerov spojených do jedného kanálu zmenil sa rozsah nástroja od B₁- g².

Najviac sa podarilo zdokonaliť tento nástroj v 19. storočí Johannovi Heckelovi, ktorý upravil
konštrukciu jednotlivých častí a pridal ďalšie klapky. Súbor klapiek nazývame mechanikou. Podľa Heckela nemeckou. Tento model fagotu s nemeckou mechanikou sa používa dodnes a je najrozšírenejší na svete. Dnešný fagot má 16 – 22 klapiek (aj viac o tzv. pomocné klapky) a 5 otvorených dierok, ktoré sa zakrývajú prstami. Vzdialené otvory sa zakrývajú mechanikou. Používa sa ako rovnocenný nástroj v orchestri na všetky orchestrálne účely. Jeho tón je zamatový v nízkej polohe zneje basovo a vo vysokej trochu stiesnene. Jeho tenorová poloha je najspevnejšia, pripomína violončelo. Vzhľadom na dobu v ktorej žijeme, nepovažujem ani najnovší Heckelov fagot za dokonalý. Má svoje chyby, hoci jeho cena sa vyšplhala na vyše milióna korún. Heckelova firma je rodinná, malá a nemôže si dovoliť dávať väčšie peniaze do výskumu. Menej rozšírený je francúzsky model, ktorý má svoje prednosti, ale u nás sa nepoužíva. Opatrený je francúzskou mechanikou. Výrobca je Buffet. Posledné roky sa objavili na trhu fagoty z plastov. Ich cena je podstatne nižšia, ale kvalitou nedosahujú úrove�? kvalitného nástroja z dreva.

Najznámejší výrobcovia fagotov nemecký model z dreva : Heckel , Schreiber, Adler, Mönig, Amati,

Püchner, Fox, Yamaha, Renard.
Francúzky model z dreva: Buffet
Fagoty z plastu : Yamaha, Renard

Skladba fagota : dvoj plátok (strojček)materiál – trstina. Pestuje sa pri stredozemnom mori v Španielsku, Taliansku, najviac na Francúzskej Riviere v oblasti medzi Nice a Marseillou. eso materiál- zliatina kovov- nikel-striebro a ? krídlo materiál- vysokohorský javor basová rúra (basovka) bota (koleno) - // -
ozvučnica (corpus) Ladenie in C

Hecklove fagotové eso podľa zloženia materiálu:

M - rôzne zloženie mosadzných zliatin
G - tzv. zlatá mosadz – zliatina medi a cínu
N,Z - Neusilber - zliatina striebro, meď, cín a nikel
S - pravé striebro

Čísla znamenajú dĺžku :
000 - najkratšie, len na objednávku 447,5 Hz
00 - veľmi krátke 445 Hz
0 - krátke 442,5 Hz
1 - najpoužívanejšie a1 440
2 -//- 437,5
3 dlhé 435
4 veľmi dlhé 432,5

Vŕtanie esa :

C (CC) - normál, tvrdšie
CD - tenší materiál
CV - tieto esa majú zníženú 1-dno čiar. oktávu, môže pomôcť pritónoch, ktoré sú trochu vyššie
CE - majú slabší tón, užšie vŕtanie
B - parabolické vŕtanie, lepšie hrá vo vysokých polohách